Galéria M++ (loď Adyho Hajdu v Bratislave)

V tomto projekte nám autor otvára portál do dimenzie vlastného jedinečného chápania a videnia. Nevolá na nás vtieravou krásou, ktorej je v dnešnej vyretušovanej dobe viac než dosť. Pozýva nás obzrieť si najtajnejšie zákutia ľudskej duše.

Počas prechádzky týmto ľudským interiérom nám nedáva útechu, neponúka klamlivú ilúziu čistotu tam, kde v skutočnosti nie je. Naopak, sníma masku realite, za ktorou sa brodíme v utrpení, zúfalstve, strachu, depresii a bolesti, počúvajúc zvuky hryzavého svedomia a kvílenia, cítiac hnilobu a pach krvi. V maľbe, ale i v kresbe, nič nie je určité, všetko sa stráca v tme a rozkladá sa rýchlo ako myšlienka, ktorú Pecho zas a zas pitve zakaždým v inom rozpoložení.

Autor nás spletitými chodbami prevádza od portrétov cez figúry k architektonickým výjavom. Z týchto „vzdušných“ zámkov dýcha temná, mystická gotika. Históriu,  príbeh a priestor však obrazu dáva sám divák. Oproti „vnútorným portrétom“  pôsobia Pechove diela s architektonickým motívom oslobodzujúco. Divák už nemusí rozvíjať fantáziu smerom dovnútra, kde ho nepríjemne tlačí, ale smeruje ju von.

Autor nás spletitými chodbami prevádza od portrétov cez figúry k architektonickým výjavom. Z týchto „vzdušných“ zámkov dýcha temná, mystická gotika.

Svoju odvahu načrieť do pichľavých tém podčiarkuje smelými ťahmi štetca a kontrastnými farbami, najmä červenou a čiernou. Dynamiku výjavom dodáva neustále hľadanie tvarov a autorova práca s riadenou náhodou.

Za „našepkávačov“ si do svojej tvorby autor vpustil Beksinského či Gigera, od ktorých prevzal atmosféru, ale aj Shakespearea, ktorého odkaz v prvom dejstve Macbetha znie: „Krása je ošklivosť a ošklivosť je krása…“. Tak teda vitajte, nebojte sa vkročiť!

Autorka textu: Lucia Olexik Vielkievičová